My ženy to nemáme v živote jednoduché, a muži zase v niektorých obdobiach s nami :). Očakáva sa od nás, že budeme dobre vyzerať, stíhať všetko okolo domácnosti, venovať sa rodine či stíhať v niektorých prípadoch dokonca aj kariéru. Nesťažujem sa a myslím si, že sa to niekedy aj dá. Najkrajším poslaním ženy je stať sa matkou. Pred pôrodom si síce prečítate tisíc kníh ohľadom tehotenstva a sem-tam nejakú tú odbornú literatúru venujúcu sa výchovným záležitostiam. To vás však na to najnáročnejšie a zároveň najkrajšie obdobie v živote ženy nepripraví. Do tohto článku som si vybrala knihu Krotitelia displejov od Slávky Kubíkovej.
Hlavným obsahom knihy sú rôzne typy technológií a vo veľkej miere sa v nej hovorí o internete. Mňa vždy zaujímalo, čo tie deti na tých internetoch robia, čo ich tak zaujíma atp. A náhodou som sa dostala ku knihe Krotitelia displejov, ktorá ma veľmi zaujala a priznám sa, že som pri jej čítaní mala tak trochu aj výčitky. Pritom sa nepovažujem za človeka, ktorý sa nevie vo vzťahu moja osobnosť verzus internet či sociálne siete kontrolovať.
Autorkou tejto “príručky” je Slávka Kubíková, ktorá má na konte aj ďalšiu skvelú knihu Klub nerozbitných detí. Do veľkej miery sa s jej názormi stotožňujem. Dizajn prebalu a názov knihy presne zodpovedá tomu, čo od nej môžete očakávať. Zvnútra je aj krásne farebne zladená a dobre s v nej listuje. Je to síce trocha dlhšia kniha výchovného charakteru s vyše 300 stranami, ale číta sa ľahko a rýchlo.
Jej obsah je rozdelený do troch rozsiahlych častí s výstižnými názvami: Displeje vs. ľudia, Ako sa to môže skončiť a Ako si poradiť s displejmi. Čo sa týka vnútorného výzoru knihy, veľmi sa mi páči, že v úvode každej časti je jemná výstižná ilustrácia, a na začiatku jednotlivých kapitol citáty na farebnom papieri. Ďalšie pozitíva, ktoré by som vyzdvihla, sú grafy, tabuľky, citácie, príklady zo života bežných ľudí a dokonca detí, ktoré si uvedomili, ako im internet škodí a žerie čas. Na konci každej kapitoly nájdete rozhovor s odborníkmi z rôznych oblastí.
Ja osobne netvrdím, že internet je vyslovene zlý a nemyslí si to ani autorka tejto metodiky, aj keď sa priznám, že na niektorých stranách na mňa tak pôsobila. V mojom živote sa zvyknem riadiť heslom, že je “internet dobrý sluha, ale zlý pán”; a skutočne je to tak. Osobne sa obávam toho, keď moja dcéra vyrastie a bude chcieť mobil. Ja by som túto hranicu najradšej posunula až na strednú školu, ako sa aj odporúča, ale nie som taká naivná, aby som verila tomu, že v chorom čase ovplyvňovania druhými a prispôsobenia sa situácii či chorým trendom, uspejem. No snažiť sa každopádne budem čo najviac, aby to tak mohlo byť.
Facebooky, Instagramy či Twittery sú (ako to sama autorka nazvala), bezodnou studnicou. Chcete vedieť, čo robia vaši známi (aby im väčšina z nás mohla závidieť), a potom na vás číhajú sponzorované záležitosti, lebo algoritmy sú nastavené tak, že sa jednoducho vie, čo na internete robíte a čo máte radi. Aj mne tak chodia veci. Nie všetky sú zlé. Pozrite si dokument Sociálna dilema/The Social Dilemma na Netflixe. Ale facebook je nimi taký zahltený, že výstižnejšie pomenovanie ako to, ktoré použila vo svojej publikácii autorka, hádam ani neexistuje. Iste poznáte tú známu načítavaciu guličku aj vy.
Bohužiaľ, ako učiteľka viem, že niektoré (s veľkým dôrazom na slovo niektoré) deti naozaj bez tých mobilov nevydržia. Keď som sa dozvedela, čo tam stvárajú a podobne, ma skoro porazilo. Nezmyselné videá na internete, ktoré sú vyslovene o ničom. Ony aj idú spolu von, ale viac spolu nie sú, ako sú. Viete, čo tým myslím. A to ani nevravím o youtuberoch typu Expoited a Gogo. Akože neberiem im to. Sú to “šikovní” chlapci, ktorí si na sledovaní deťmi založili biznisy. Alebo jednoducho to tým deťom stačí a to je smutné. Pritom si dovolím povedať, že existuje aj mnoho užitočných videí pomáhajúcich napr. pri výučbe. Pozrite si Sandru Svitekovú a jej kanál Dejepis inak. Sama som niektoré jej videá, súvisiace s preberanou témou, využila na hodinách dejepisu.
Ďalším faktom je, že na internete je možné všetko. Nebudem zachádzať do podrobností, lebo by som musela napísať asi knihu, ale bohužiaľ, existujú veľmi temné zákutia. Ja som si film V sieti teda ešte neodvážila pozrieť, ale chystám sa na to, a keď bude moja dcéra staršia, tak možno aj s ňou, pretože o týchto veciach treba rozprávať!
Ja viem, že som tu mala písať hlavne o knihe, ale nedá mi nespomenúť aj niečo zo života. Z môjho nezaujatého sledovania mi vyplynulo, že rodičia sa veľmi deťom nevenujú. Nemusí to byť vo všetkých prípadoch ich chyba, veď je veľa rodičov, ktorí musia neustále pracovať, aby sa dokázali o tú rodinu postarať. No niektorí mi bohužiaľ prídu ako niekto, kto dá dieťaťu mobil alebo tablet do ruky, len aby mal od dieťaťa chvíľku pokoj.
Pritom vyzdvihujem názor a osobne si myslím, že by to mal tak robiť každý rodič, nechať dieťa “nudiť sa”. Rozvíja sa tým kreativita a dokonca si deti vďaka tomu začnú uvedomovať aj rôzne súvislosti. Aby som nebola pokrytcom, aj ja svojmu dieťaťu niekedy pustím youtube. Avšak pustím mu slovenské pesničky, kde sa animácie pohybujú veľmi pomaly a neprídu mi nejaké agresívne či prehnané, a sama som si to predtým pustila, aby som vedela, o čom to je. Aj keď je pravda, že text pesničky Ženilo sa motovidlo, je dosť diskutabilný. Iní to zase môžu brať tak, že aj s negatívnymi emóciami treba deti oboznamovať. Mám na mysli konkrétne tento úryvok: “Keby nebolo tu hostí, polámala by ti kosti-ti-ti.” No uznajte. Avšak keď tomu moja dcéra bude aspoň trochu rozumieť, určite jej to vysvetlím, čo to znamená a že sa to robiť nemá.
POZOR, TENTO ODSEK NIE JE PRE SLABÉ ŽALÚDKY A MILOVNÍKOV ZVIERAT
V tejto súvislosti mi napadá jedna skúsenosť, ktorú zverejnila jedna mamička na internete. V stručnosti išlo o nejakú matku, ktorej dieťa chodilo na kurz jazdenia a dalo zjesť koňovi svoje morča. Mamička toho dieťaťa sa prišla sťažovať, že si neželá, aby jej zasahovala do jej výchovy. Neviem, do akej miery je toto pravda, alebo či to zase nie je jeden z hoaxov, ktorými je internet v poslednej dobe dosť prehustený, ale ja sa stretávam s takými vecami, že si dovolím podotknúť, že tomu tak trochu aj verím. Takže zjavne tej dotyčnej mamičke príde normálne, ak dá svoje domáce zvieratko dieťa na obed koníkovi.
V Krotiteľoch displejov som našla naozaj veľa typov rodičov dnešnej doby. Zdôrazňujem! Nie u každého je to vlastnou vinou. Neviem, ale ešte naše babičky či dokonca mamičky a otcovia a dedkovia sa hrali s oranžovou tatrovkou či jednou bábikou a stačilo im to. Tieto metódy “nudy” skúšam aj na svojej dcére a zatiaľ to funguje. Dokáže sa zabaviť s jednou hračkou aj polhodiny. A myslím si, že to je celkom dosť. Takisto verím, že čo do dieťaťa vštepujete odmalička, v budúcnosti to zožnete, a to píše aj pani Kubíková.
Keby som to celé mala uzavrieť. Je jedno krásne pravidlo. Dovoľte svojím deťom všetko, čo uznáte za výchovne vhodné, ale všetko v zdravej miere. Pár strán si dovolím aj citovať:
“Ľudia sa boja len troch vecí: smrti, iných ľudí a svojej vlastnej mysle.” (Ronald David Laing) – Žeby preto nielen deti, ale aj dospelí unikali do virtuálnej reality?
“Čas nie je to najhlavnejšie, je to to jediné.” (Miles Davis)
Aby som správne argumentovala, neodsudzujem žiadnych rodičov. Každý vychováva svoje dieťa podľa najlepšieho svedomia a vedomia, avšak v týchto troch bodoch s autorkou súhlasím:
“Rodičovské prístupy k téme technológií sú v súčasnosti na Slovensku takéto:
- Neriešim, lebo sa mi zdá, že nie je čo a prečo.
- Aj sa mi zdá, že by sa zišlo riešiť, ale neviem ako.
- Aj sa mi zdá, že by sa zišlo riešiť, a aj tuším ako, ale nedá sa to (lebo všetci ostatní na tom fičia, tak nebudeme predsa iní).”
V súvislosti s posledným bodom si dovolím tvrdiť, že práve byť iný by sa malo v dnešnej dobe oceňovať. Ísť mimo davu. Neprispôsobovať sa. A keď je to aj za cenu, že bude vaše dieťa podivín? Nech! Aspoň bude vedieť, že takíto ľudia mu nestoja za to, aby trávil alebo “trávil” čas v ich spoločnosti.
Samozrejme, niekto môže argumentovať, že predsa aj my sme pozerali televíziu, boli na internetoch (ja osobne som začínala chatovať s planet-chatom.com), a nič sa nám nestalo. No ako sa to vezme. Keď som si však ja s mojimi sestrami povedala, že už nám hodina či dve stačili, išli sme brázdiť dedinské ulice na bicykloch či hrať s partiou vybíjanú pred barakom a pod. Ach, kde sú tie časy. Naozaj mi je dnešných detí ľúto, aj keď niekedy možno za to ani samy nemôžu.
Tu by som chcela zdôrazniť, že všetko s mierou a keď aj mieru prekročíte, tak si pozrieť či zahrať niečo spolu a o tom potom DISKUTOVAŤ, lebo mám pocit, že dnes sa v domácnostiach ani poriadne nekomunikuje. Nalejme si čistého vína. Koľkí z vás sú na mobile popri kŕmeniu dieťaťa alebo popri tom, že vám chce niečo dôležité povedať? Hm? Podľa mňa by sme sa mnohí z nás mali zamyslieť, ako sa k svojim deťom správame a čo všetko budeme robiť pre to, aby vyrástli v normálnych vychovaných ľudí.
Vyhnúť vplyvu okolia či ľudí z partie sa nedá. Jednu užitočnú vec, ktorú však môžete v súvislosti s displejmi urobiť je dohoda s deťmi na nejakom limite a stanovení si hraníc. Čo, kde, kedy, koľko, resp. keď sa im niečo nezdá, aby sa vám s tým nebáli zdôveriť. Skvelá vec je, že sa dá v mnohých technológiách nastaviť rodičovská kontrola. My osobne sme niektoré chatovacie stránky mali v tínedžerskom veku zablokované a nechýbalo nám to. I keď nebudem tvrdiť, že sme neobjavili iné. Tu máte príklad zo života, že deti sú naozaj veľkí špekulanti a keď niečo nájsť chcú, tak to nájdu. O to väčší pozor si treba dávať na to, čo tie deti na tom internete robia.
Najdôležitejšia vec pri výchove je podľa mňa byť dobrým príkladom pre svoje dieťa. Hovorí sa totiž, že dieťa je odrazom svojich rodičov. Robte teda veci tak, aby ste nič v budúcnosti nemuseli ľutovať. Nie je to teda len o disciplíne u dieťaťa, ale aj o disciplíne u nás samých. Sama som zvedavá, ako sa mi tieto podmienky podarí splniť. Najdôležitejšia je dobrá vzťahová väzba, neustála komunikácia či rešpekt. Aby ste si to však nemýlili s typom úplne voľnej výchovy, uvediem presné slová autorky: “Pre alergikov slova “rešpekt” dodám, že to neznamená tolerovať vyčíňanie dieťaťa, ale hľadať spôsoby, ako tú istú pravdu odkomunikovať zbytočne neubližujúcim spôsobom), empatiu a prácu s emóciaim: vlastnými aj detskými.”
Čo by som napísala na záver? Viem, že počas korony je asi dosť ťažké ustriehnuť, aby deti pred displejmi netrávili toľko času, ale myslím si, že keď sa im čo i len 10-30 minút denne venujete, uspeli ste. Venovať sa neznamená robiť program že: urob si úlohy, choď na tamten či onen krúžok, choď von s kamošmi, uprac si izbu, choď si čítať; ale venovať sa skutočne a spôsobom spoločných aktivít alebo jednoducho “len byť”, a to je pre niektorých sakra náročné.
