Milí čitatelia!

Dnes si podrobnejšie rozoberieme knihu Škola nie je výchovný tábor od Márie Belešovej, ktorá vyšla vo vydavateľstve Grada. Touto cestou zároveň ďakujem zmienenému vydavateľstvu za poskytnutie knihy na recenziu. Ak máš záujem knihu kúpiť, tu sa preklikneš na web vydavateľstva Grada.

Mnohí so mnou možno nebudú súhlasiť, ale v dnešnej dobe to majú učitelia extrémne ťažké. Netvrdím, že kedysi to ťažké nebolo, no mám pocit, že prístup k učiteľovi, najmä čo sa týka verejnosti, sa extrémne zmenil oproti tomu, čo bolo kedysi. Napríklad dávnejšie bol učiteľ pomaly Boh, mal prirodzený rešpekt, bol autoritou. Dnes sa to už akosi vytráca.

Viete, nedá mi k tomu nedodať, že sa ani nemôžeme hnevať na deti. Aspoň na väčšinu z nich, keď všetko negatívne o nás, pedagógoch, počúvajú doma od rodičov. Česť výnimkám! Ale to by bolo asi na iný článok. Neviem, kedy sa to stalo a kedy sa tá úcta voči učiteľom vytratila a nikdy nad tým neprestanem premýšľať.

V trošku inom úvode k nasledujúcej recenzii len dodám. Pokojne si to poďte vyskúšať. Garantujem vám, že 90 % z vás by nevydržala ani tých 45 minút jednej vyučovacej hodiny. Zároveň chcem mojim čitateľom napísať, že o mojej práci plánujem aj písať články. Tu som si k tomu dovolila načrtnúť nejaký úvod. Poďme sa však už pozrieť na zmienenú knihu – Škola nie je výchovný tábor.

Čo vás na knihe upúta ako prvé? U mňa je po väčšine obálka a ž potom anotácia. No pri tejto knihe, keď vydavateľstvo Grada dalo na svoj Instagram túto novinku, hneď som vedela, že ako učiteľka ju musím prelúskať, aj keď mi to trvalo trocha dlhšie ako malo. Ale to sa mi nemôže nikto čudovať, keďže v tom prostredí sa denno-denne pohybujem.

Úprimne si myslím, že túto knihu by mal mať vo svojej knižnici každý pedagóg. Mali by ju mať v školských knižniciach. A okrem učiteľov by si ju podľa môjho skromného názoru mali prečítať staršie deti a asi všetci rodičia. Z rôznych dôvodov.

Ja osobne sa veľakrát pri svojej práci zamýšľam, čo a ako robiť. Čo som urobila dobre. Čo robím, naopak, zle, najmä, čo sa týka správania detí, či prístupu k deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Pretože na to neexistuje žiadna smernica, ktorá by nám v takýchto prípadoch radila. Ak sa mýlim, vyveďte ma z omylu.

RECENZIA KNIHY ŠKOLA NIE JE VÝCHOVNÝ TÁBOR

Na tejto knihe sa mi veľmi páčilo, že je rozdelená na kapitoly, kde sú vysvetlené rôzne typy výchovno-vzdelávacích problémov žiakov a tiež je plná príbehov z praxe od rôznych učiteľov z rôznych kútov Slovenska.

Inak, keď sa tak nad tým zamyslím, výstižnejší názov táto kniha ani dostať nemohla. V úvode sa čitateľ stretáva s odbornými kapitolami, v ktorých autorka vysvetľuje, kto sú vlastne problémoví žiaci, ako ich charakterizujeme, taktiež rozoberá príčiny problémového správania sa detí atď. Autorka tiež rozdeľuje deti na dve skupiny žiakov, a to na problémových žiakov v oblasti učenia a na problémových žiakov v oblasti správania. Taktiež navrhuje rôzne riešenia.

V ďalších kapitolách knihy už prechádza na konkrétne príklady z pedagogickej praxe, kde si prečítate príbehy viacerých slovenských učiteľov a v závere nájdete odporúčania, ako s týmito žiakmi pracovať či návrhy riešení rôznych problémových situácií.

Moja kolegyňa, pomaly už v dôchodkovom veku, hovorieva: “Nikdy nehovor, že ťa v tejto práci už nič neprekvapí.” Je to svätá pravda. Toto sa v našej práci nehovorí nahlas. Ja a moji kolegovia sa s niečím, čo už nás určite nedokáže prekvapiť, stretávame v našej práci denno-denne, a preto sa mi pri niektorých príbehoch chcelo vyslovene vracať, kam až dokáže zájsť dnešný prístup verejnosti k učiteľskej profesii.

Prečítala som si dokonca príbehy, v ktorých som sa našla, a jeden zaujímavý príbeh, kedy sa učiteľka snažila doslova zachrániť jednu žiačku, ktorý vyústil do zbytočnej tragédie, pri ktorého čítaní mi i slza vybehla. Počas čítania som tiež mala chuť nadávať, vojsť do knihy, niektorých ľudí v príbehoch vyslovene vyplieskať – za ten prístup, za hľadanie chýb na strane učiteľa, za obviňovanie iných a nulovej sebareflexie.

Okrem iného taktiež oceňujem, že v závere knihy som našla prieskum u pedagogických zamestnancov, kde sa autorka taktiež venuje rôznym témam. Tiež ma veľmi zaujali kapitoly, kde bola charakterizovaná:

• súčasná generácia žiakov základných škôl,
• súčasná generácia rodičov žiakov základných škôl či súčasný učiteľ v základnej škole a rovnako ako pri predchádzajúcich kapitolách – odporúčania na záver.

No najviac ma zaujali tieto dve strany, ktoré si dovoľujem vám zdieľať na nasledujúcej fotografii, pretože lepšie sa to zhrnúť ani nedalo. Nech sa páči, pozrite si ju nižšie. Alebo si pozrite môj reels na IG.

Mária Belešová: Škola nie je výchovný tábor

Zhrnutie

Je vidieť, že autorka si dala na písaní tejto knihy naozaj záležať. Nielen, čo sa týka odborných informácií, ale i “spovedania” učiteľov o ich zážitkoch z celého Slovenska. Za seba viem povedať, že sa veľakrát stopercentne k tejto knižke vrátim.

Aj keď možno nie všetky odporúčania či návrhy riešení pri rôznych problémových situáciách, ktoré sú v tejto knihe spísané, budú vyhovovať všetkým, som rada, že mi dáva kniha pocítiť, že v tom celom nie som sama. Viac takýchto kníh si prosím. Ešte raz patrí veľká vďaka vydavateľstvu Grada. Knihu Škola nie je výchovný tábor, ktorú by mal mať v knižnici každý pedagóg, viete kúpiť priamo na tomto odkaze.