Život pred dieťaťom verzus život s dieťaťom

0
Share

Keďže už nejaký ten piatok aj ja patrím medzi matky, tak som sa rozhodla písať aj články z oblasti materstva. V tomto článku sa dozviete, v čom sa môj život (a myslím si, že aj väčšiny mamičiek) zmenil po narodení dieťaťa. Myslím, že matky sa s väčšinou dokážu zmieriť, kdežto poriadkumilovní muži, ako je ten môj, to ťažko znášajú. A ja som bývala tiež taká, len… Veď si prečítajte.

RANNÉ VSTÁVANIE

Môj pracovný čas začínal o 7:30. Ale keďže samu seba zaraďujem do skupiny trošku dosť šuchtavých ľudí, tak môj prvý budík bol o 5:00, druhý o 5:15 a tretí o 5:30. Hej, veď to poznáte. Len dva typy ľudí. Ten, čo vstane na prvý budík a ten, čo si nastavuje 300.000 budíkov a vstane na ten úplne posledný. Ja som teda ten druhý typ. Keďže som si chcela v pokoji užiť raňajky, dať si kávičku, vykonať nejaké tie potreby na toalete, aby som nemusela v robote, tak mi tá hodinka a pol bola dobrá. To bolo bez dieťaťa.

Musím však povedať, že náš poklad bol sprvu ukážkové dieťa, i keď ja som to veľmi nevnímala, ale o tom teraz nechcem hovoriť. Malinká sa najedla, spala, najedla, spala a tak stále dookola. Dokonca sme jej dali prezývku švajčiarske hodinky. Budila sa presne po troch hodinách!!! Ale super. Okolie, najmä rodina, nám hovorili, že si to máme užívať. Užívali sme si, kým sa dalo. Pred nejakou krátkou dobou sa to však zmenilo. Vstávanie sa dialo niekedy v rozmedzí medzi 3:00 – 7:00 a prisahám, že sme mali deň, keď sa zobudila o 23:00, a boli sme hore do 10:00. Pokiaľ to aj bolo s nejakými prestávkami, tak veľmi krátkymi!

Teraz sa verejne ospravedlňujem všetkým mamičkám, o ktorých som si myslela, že preháňajú, keď tvrdia, že deti vôbec nespia, ale ono to tak vážne niekedy je! A rozumej, že keď sa mi malá budila medzi 3:00 – 3:15 v noci, tak ako fanúšičke väčšiny hororov a tak, mi nebolo všetko jedno, keď ešte k tomu aj verím v nadprirodzenosť a viem, kedy sa tieto záležitosti najradšej objavujú.

Takže toto sú naše radosti aj strasti so spánkom. A denný spánok? Závidím ľuďom, ktorým deti spávajú 2-3 hodiny poobede. Nám sa to naposledy ani neviem kedy stalo. Takže rýchlo vycikať, vybrať “väzníka” z postieľky, dať si župan, utekať zarobiť mlieko a sebe spraviť raňajky, z ktorých vlastne aj tak skončí polka v ústach vášho dieťaťa. Jasný dôkaz, že patrí do našej rodiny. Záchod? Ísť sami, pokiaľ ja muža alebo on mňa nechá vyspať, neexistuje. Vyzerá to tak, že totiž budúcnosť nášho dieťaťa je už dávno predurčená a bude buď vrátnik alebo SBS-kár. Poprípade strašný narcis, pretože na dverách od WC máme zrkadlo a tam si sama sebe posiela pusinky a škerí sa na seba. No nemilujte to dieťa.

UPRATOVANIE

Ten pocit, keď som si asi tak zo dve-tri hodiny hľadala tú správnu hudbu, aby mi to upratovanie išlo ľahšie a s dobrou náladou. Hm, tak to už teraz nie je. Bohužiaľ, keď sú nervičky a malá práve vtedy “čisto náhodou nespí”, musíme tu trpieť takú hudbu ako Ženilo sa motovidlo, Kukulienka, Keď si šťastný atď., ale inak zbožňuje aj Fonsiho Calypso a Ozunovho Egoistu. Hold, je to dítě po mne.

Takže pred narodením malinkej to bola po prvé správna hudba. Nájdenie správnych čistiacich prostriedkov, handry atď. A to ani nehovorím o tom, že som bola taký puntičkár, že som si aj knižky z knižnice vykladala a tam utierala prach, pekne pomaličky, medzitým som si zatancovala, najedla sa, napila sa a tak podobne. Teraz – nehrozí.

Myslím, že každá matka mi dá za pravdu, že najlepší vynález, aký existuje, sú vlhčené utierky. Keď potrebujem rýchlo upratať a podobne, tak to zotieram práve nimi. Vysávanie, umývanie – skoro každý deň. V tomto je ale môj muž omnoho precíznejší. Ja mávnem rukou, radšej sa venujem malej, ale pravdupovediac, ozaj som zlenivela, musím to napraviť. Práčka sa zapína každý boží deň aspoň dvakrát… Ešteže perie sama, a prádlo tam môžem len hodiť a ísť robiť niečo iné. V mojom prípade venovať sa dieťaťu, ktoré si vyžaduje našu plnú pozornosť.

Takže poriadok, na aký sme boli zvyknutí, asi dlho nehrozí. Ale nevadí. Ako moja múdra sestra povedala môjmu mužovi: “Veď počkaj, prídu časy, keď si to po sebe sama uprace!” Budem veriť v to, že v tomto bude to dieťa po nás. Čo sa týka toho upratovania, tak ešte pred jej narodením stačilo upratať raz-dvakrát do týždňa. Teraz upratujeme aj 5x za deň, lebo najväčšou záľubou nášho (a myslím si, že aj väčšiny detí) dieťaťa, je vyhadzovanie hračiek z krabice. Keď bola menšia, tak si to tam ešte aspoň sama vrátila. Ale teraz len rozhádže, raduje sa z toho, že je rozhádzané, a potom ju aj tak zaujímajú veci, ktoré my, dospelí, používame na bežné záležitosti.

TEN POCIT, KEĎ HOVNO NEUTIERAŠ UŽ LEN PO SVOJOM PSOVI (ASPOŇ V NAŠOM PRÍPADE)

Náš pes je vcelku vychovaný, čo sa vykonávania potrieb týka. Takže to, že sa doma pokaká, sa stáva naozaj len zriedka, keď mu niečo je alebo niečo zlé zjedol, alebo je mu zle a tak podobne. Priznám sa, že sa snažím malú učiť na nočník už teraz – hoci má len skoro rok a dva mesiace. Najprv to vyzeralo celkom sľubne. Dokonca sa na tom celkom dobre zabávala, že jej padá obsah žalúdka do nočníka a vydáva to celkom smiešny zvuk. A to, ako sa pri tom snaží. No to je pohľad na nezaplatenie.

Tak moja naivita ma, bohužiaľ, čoskoro prešla. Totižto najväčšia zábava je rodičom utekať s polkou hovienka trčiaceho z tej malej drzej rite a poprípade ešte dokakať na parkety, a to hlavne v tom prípade, keď má výlučok tak trošku redšiu konzistenciu. A so psom… To sú fajnšmekri, celkovo. Nielen ten náš. Najobľúbenejšou potravinou sú totiž práve takéto “riedko-konzistentné” maškrtky”. Takže opäť – vlhčené to istia. Takže tak nejako. No a teraz sa nám ten nočník zatiaľ veľmi nedarí, pretože si malinké zmyslelo, že bude kakať vždy práve počas jedenia. No čo už. Každý sa to raz naučí. Snáď kým pôjde do škôlky, tak v tom bude majsterka.

ROBIŤ NIEČO SVOJE PRI BDIACOM DIEŤATI? NEHROZÍ. 

V našej domácnosti častejšie varí manžel. To v pohode priznám. Je kuchár, tak prečo by nenavaril. A navarí vždy dobre. Niekedy sa stane, že aj ja sa v tej kuchyni mihnem. No a malinké, o ktorom sme si mysleli najskôr, že sa nerozhýbe podľa ľudí, čo nás strašili a tak ďalej, tak je celkom vrtká, a najviac ju baví vešať sa mame a tatovi na lýtka. No skúste ju nezobrať na tie ruky. Také jedy ste ešte nepočuli. (Ale kde, mamičky, žartujem, iste ste ich počuli a niektoré dokonca aj videli). Takže tak nejak.

Páči sa mi to radenie od iných: “Veď ju nechaj trocha vyplakať. Za našich čias a bla bla bla…” Hádam ani nemusím ďalej pokračovať. Každý chce radiť, ale osobne si dovolím tvrdiť, že každá matka si pozná svoje vlastné dieťa a vie, čo je preň dobré. Moje jedujúce sa dieťa, na ktoré bolo niekedy v časoch “dávno” minulých dokonca takmer potrebné volať exorcistu, pretože robila také zhyby, jak tá týpkyňa v tom horore posadnutá démonom, by asi nenechali len tak vyplakať. Dokonca som počula od viacerých mamičiek, že nie sme jediné. Takže každý nech si hľadí do svojho taniera. Tento odsek uzavriem skvelým a výstižným čínskym príslovím: “”Dobré” rady môžeme prijímať len vtedy, ak neodporujú našim predstavám.” (Múdry to národ, tí Číňania, nie?)

RODIČIA MILÍ, ISTE UŽ VIETE, ŽE SA V POKOJI BEZ DIEŤAŤA NENAJETE (ASPOŇ V NAŠOM PRÍPADE) 

Tak toto! Viem, že v budúcnosti toto veľmi ocením a dokonca možno vďaka tomu aj schudnem, ale teraz mi to veľmi nevyhovuje. Skrývať sa pred svojím vlastným dieťaťom, aby som si mohla užiť dajaký ten čokoládový či inak sladký pôžitok, to je už aj pre mňa silná káva. Tak sa tomu radšej vyhýbam, alebo si dám, keď spí, alebo si nedám vôbec. (Tu trošku zavádzam, u mňa vôbec v tejto súvislosti zatiaľ neexistuje).

Budem sa však asi musieť ovládať. Tak ale zase na druhej strane. Začali sme variť a jesť to, čo môže aj malá. Jeme spolu. A ak náhodou dostane niečo iné, ukazuje na naše plné taniere, kým nedostane z toho dospeláckeho. A že aká zábava je jesť dospeláckou vidličkou. Zatiaľ sa tomu celkom teším, lebo poznám mamičky, ktoré s týmto dlho-predlho bojujú.

NECHCE SA TI ÍSŤ VON, LEBO SI FAJNOVKA A JE TI ZIMIČKA, AJ KEĎ SA OBLEČIEŠ AKO ZEMIAČIK? ZABUDNI!

Áno, priznám sa. Síce ma v prechádzaní dosť vycvičil náš pes, ale predsa len, tomu stačí trikrát. No keď už nevieš, čo so svojím dieťaťom robiť. Nespí ráno, nespí večer, doma nespí nikde vôbec, tak sa spoliehaš na kočík. Naivne som sa chcela aspoň počas venčenia spoľahnúť na nosič, ktorý som si kúpila od BeLenka za neuveriteľných 150 eur, a moje dieťa v ňom vydržalo presne 2x. Jeden raz, keď sme ho nastavovali a aspoň sme sa stihli odfotiť, a druhý raz, keď sme skúšali, že či by s ním šlo venčiť. Ha-ha.

Takže keby ste niekto mali záujem ho kúpiť, ozvite sa mi. Nás v mnohých situáciách so spánkom-nespánkom zachránil práve kočík. Avšak, bohužiaľ, niekedy už ani ten nepomáha. Teda verím tomu, že existujú deti, čo nespia deň-noc. No spisujem si do diára – naozaj, čítate dobre – kedy a koľko malá spí (ak náhodou taký deň príde), aby som sa v takom prípade pozrela, že boli aj dni, keď naozaj spala! A z jednej časti aj preto, aby som to ukázala manželovi, keď dramatizuje. 🙂 Vychádzky uzavriem tak, že už nevenčíš psa, ale dieťa venčí psa aj teba. Že sa ti nechce – neexistuje!

Ó, ZRAZU JE ZO MŇA SPOLOČENSKÝ EXTROVERT 

Je naozaj na nezaplatenie, že momentálne je na našej ulici taký babyboom, za ktorý si, myslím, nie som vďačná len ja. Nie je nad to, stretnúť sa s inou mamičkou v podobnom veku, resp. aspoň deti sú v podobnom veku a počuť, že nie ste v tom samy!!! Že mnohé z nás to majú aj horšie, ale zase na druhej strane aj lepšie. Je super sa s niekým porozprávať, aj keď mnohí z nás sa vyhýbajú v týchto ťažkých časoch, no chvalabohu sa s niektorými dá aspoň porozprávať.

Uzavriem to tak, že keby neexistovali tie tri čarovné slovíčka, že všetko v náročných rodičovských časoch, “je len obdobie”, tak by sme sa asi mnohí z nás mohli ísť niekam obesiť. Mňa osobne utešuje aj tá vec, že aj my sme boli raz deťmi a taktiež sme mali hocijaké trápenia a starosti, a ani naše mamky nemuseli vedieť, čo nám je. Ale zvládli to, my sme dospeli, vyrástli, osamostatnili sme sa, a to isté určite zvládneme aj my s ich vnúčatami, svojimi deťmi, i keď sa v niektorých výchovných metódach nie vždy zhodneme.

Tento článok nie je o sťažovaní sa jednej normálnej, i keď možno trochu prepnutej mamičky na správanie sa svojho dieťaťa. Napísala som ho preto, aby som možno pobavila, resp. uľahčila ostatným mamičkám toto náročné poslanie, hlavne v týchto náročných časoch, a ukázala, že v tom nie ste samy a že mnohé z nás to máme podobné. Ak nie všetky.

Budem rada, ak mi napíšete spätnú väzbu alebo ako to máte s vašimi ratolesťami doma vy. A aj keď nás niekedy tie naše poklady hnevajú a nevieme si s nimi rady, keď už sme vyskúšali naozaj všetko, tak sa nám ide roztopiť srdce, keď sa pritúli alebo dá pusu, usmeje sa, a tak ďalej, lebo keby som to začala písať všetko, asi by som neskončila. 

Mohlo by vás zaujímať:

Z denníka matky: Rozhovor

Kraniálna ortéza