Napíšem to na rovinu. K napísaniu tohto článku ma motivoval príspevok na jednej nemenovanej mamičkovskej skupine na menovanej sociálnej sieti Facebook. Vopred vás upozorňujem, že sa bude niesť v duchu výrazného hejtovania, resp. obhajoby celkom triezvo zmýšľajúcich mamičiek, ktoré sú neustále posudzované a “hejtovanéné” podľa toho, či dojčia, nedojčia; nosia, nenosia; kočíkujú, nekočíkujú a tak ďalej. Už to vo mne skutočne dosť vrie a potrebujem to zo seba dostať.

Milé mamky, ktoré máte neustále pocit, že za to, že ste svoje dieťa dojčili od začiatku až pomaly do šiestich rokov, a myslíte si, že vďaka tomu máte patent na rozum a môžete sa starať do druhých, tak ste na veľkom omyle. V prvom rade, to, že dojčenie a materské mlieko je pre rozvoj dieťaťa naozaj veľmi dôležité a najzdravšie, vieme aj bez vašich každodenných príspevkov na sociálnych sieťach!

Mňa osobne vytočil, ale na druhej strane aj pobavil (pri tom, ako som si musela naozaj ísť urobiť pukance k čítaniu istého príspevku na FB) pri scrollovaní komentárov. Lebo ono je to vždy tak. Internet nám umožňuje vyjadriť veľa emócií cez písmenká, ktoré by sme si možno do očí už ani nedokázali povedať.

Jáj, to stále dookola riešené dojčenie! V tomto prípade šlo o príspevok, kde mamička dojčila svoje dieťa (čo nie je akože nič hrozné a v dnešnej dobe ani veľmi tabuizované, hoci by niekedy byť podľa môjho skromného názoru mohlo, ale o tom nabudúce). Táto mamka to možno ani nemyslela tak zle, ako to vyznelo, ale text príspevku formulovala veľmi nešťastne.

Presná asi nebudem, ale v podstate šlo o to, že dojčené deti budú tie najzdravšie, najúžasnejšie a najšikovnejšie, a že dojčenie najlepšie buduje vzájomný vzťah medzi matkou a dieťaťom. A tu to prišlo. Spŕška lavín, jedna mamička cez druhú. Jedna mierne prepnutá, druhá normálna, tretia s triezvejším, štvrtá s pozastaveniarozumuhodným názorom.

Ako keby nestačilo, že keď si dlho sama, tak sa ťa okolie pýta, kedy si niekoho KONEČNE nájdeš. Keď sa už ten vysnený princ objaví, pokračujú otázky, kedy bude svadba. A ten oheň na streche, pokiaľ svadbu nechceš, babka sa už modlí otčenáše pred všetkými kostolmi, ktoré existujú, poprípade sa ide za tvoju “stratenú” dušu modliť do Vatikánu.

Nasleduje otázka, kedy bude dieťa. A keď ho nechceš, tak si hrozná karieristka, ktorá myslí len na seba a ľuďom nedochádza, že dokážeš byť šťastná buď sama, alebo so svojím mužíkom a bez dieťaťa! Gratulujem každej mamke a naozaj skláňam pomyselný klobúk dolu pred tými mamkami, ktoré si za svoj celoživotný projekt nevybrali dieťa, ale majú aj svoj vlastný život a neupínajú sa toľko na svojho potomka.

Keď už si splnila všetky očakávania našej tak trochu prepnuto nastavenej spoločnosti, prídu otázky, že kedy bude druhé dieťa, lebo však súrodenec, lebo však nech nie je potomok sám, lebo však jedináčikovia sú divní (toto nie je z mojej hlavy, ani prstov, to tak naokolo počúvam, hoci obhajujem každého, že je to o výchove aj v prípade jedináčikov). Keď poviete, že dieťa vyrastá napr. s domácim miláčikom a nič mu v živote nechýba, aj tak budete pretriasaná hore-dole, že PREČO?

Ja mám pre vás iné PREČO? Prečo sa títo “taktní ľudia” najprv nezamyslia nad tým, že:

  • si slobodná preto, že to tak sama chceš?
  • či náhodou nemáš s počatím komplikácie pre nejaký zdravotný problém ty alebo partner?
  • druhé dieťa možno nechceš, lebo pri prvom si bola tak psychicky na dne z pôrodu a zo všetkého, že už si to nechceš druhýkrát zopakovať, pretože si tak trochu sebecká a okrem toho, aby si potešila rodinu či našu prepnutú spoločnosť, ti záleží na vlastnom zdraví a ešte nejaký ten život budeš chcieť mať, keď sa to tvoje malé dostane aspoň do puberty a tak trochu sa bude vedieť konečne o seba trochu aj samo postarať?
  • si šťastná so svojím partnerom aj “nadivoko žijúca” a spokojná bez papiera?
  • pokiaľ ste si zaobstarali 9 mačiek a 3 psy, tak vám to tak stačí a je to vaša vec?

A takto by som mohla pokračovať ďalej, až by mi to celé možno vyšlo na knihu pod názvom Geekmom sa rozčuľuje a hejtuje. Keďže som však sľúbila, že sa budem venovať v prvej časti dojčeniu (lebo tento článok si zaslúži pokračovanie), tak idem naň.

Tento úvod by sa tiež dal nazvať Som krkavčia mater, pretože som svoje dieťa nedojčila (resp. dojčila veľmi krátko). Viete, ono je to pekné, povedať, že však dojčenie je pre dieťa to najdôležitejšie. Verte mi, tie múdre knihy, v ktorých sa to prezentovalo ako to najlepšie pre dieťa, som počas svojho bezproblémového tehotenstva, prečítala.

Takisto som si myslela, že veď to je jednoduché, prirodzené. Dieťa si predsa ten prsník nájde. Hm… Toľko k tejto naivite… Hm… Toľko k tomu, že som po asi tak 10 hodinách trápenia sa na pôrodnej sále na Kramároch rodila malú cisárskym rezom. Toľko k tomu, že si ani nepamätám, že mi ju prikladali vraj na prsník, a keď som ju uvidela, tak som si povedala, že: “Preboha, toto malé čudo, je moje?”

Mlieko problém nebol. Problém boli moje bradavky. Toľko k “milej” sestričke, ktorú týmto pozdravujem a odkazujem jej, nech si usporiada vlastný život, aby potom mohla byť o trochu milšia… Chytila mi bradavku, tak silno stlačila a povedala asi takýmto tónom: “To čo sú za bradavky, to jak chcete dojčiť? Choďte si kúpiť väčšie klobúčiky!”

Ono totižto ako prvorodička som bola pripravená aj na to, a klobúčiky som mala. Lenže bolo treba menšie. Tak som poslala muža do lekárne pre S-ka. Chvíľu to fungovalo cez klobúčiky, a potom už nič. Bojovala som ja, bojovala malá. Nevedela sa prisať. No nič. Mlieko bolo problém len zo začiatku… Tak som poprosila sestričky, nech prikŕmia. Veď nebudem predsa revúce decko nechávať hladné a mňa unavenú s pulzujúcou bolesťou hlavy celú noc hore… Tak teda prešlo to, aj keď s miernym brblaním.

Na druhý deň sa mi mlieko spustilo, lenže malá nie a nie sa prisať. Tak som odsávala. Jedna z tých najúžasnejších sestričiek na celom oddelení (toto nie je irónia) mi požičala elektrickú odsávačku a odsala som, koľko sa dalo. Takže v pôrodnici sme ešte teoreticky fungovali na materskom mlieku. Aj keď krkavčím spôsobom cez fľašu.

Poviem vám toľko, že som bola aj na kurze u jednej nemenovanej mamičky z jednej nemenovanej skupiny, ktorá si dojčenie postavila na svätý grál. Ony tieto “mamičky, čo svoje deti dlho dojčili, nosili a neviem čo ešte s nimi robili”, si myslia, že keď sa im toto podarilo, tak majú patent na to radiť iným mamičkám. Ono by to bolo celkom fajn, keby sa všetko tak nepreháňalo a nezveličovalo.

ALE! Dovolila som si na tomto stretnutí povedať, že už na malinkú čaká kočík, postieľka a vanička so stojanom. To ste mali vidieť tie pohľady. Keď som bola už doma z pôrodnice a stále sa mi nedarilo dojčiť, tak som si zavolala laktačnú poradkyňu (už som na toto slovné spojenie vyslovene alergická a už len jeho počutie mi spôsobuje anafylaktické šoky; ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy).

Ono totižto sú naozaj ľudia, čo vám v tomto poradia, ale sú študovaní a majú na to certifikáty, a nie sú múdri len preto, že z ich diery, či hornej či dolnej, vyšlo ďalšie dieťa. Ale veď, ako sa v jednej českej pesničke spieva: “Nech brouka žít”. Viete, ono by to nebol problém, keby toho “brouka žít” nechali tie prepnuté mamičky tiež. Lenže každá si myslí, že sa môže starať do druhej a že má patent na rozum.

Preto si dovolím obhájiť nedojčiace matky! Aby nemali výčitky! Aby kašľali na všetky tieto “premudrované premotivované matky” a boli na seba pyšné, že vychovávajú svoje deti najlepšie, ako vedia! Pretože vzťah medzi dieťaťom a matkou nerobí len dojčenie!

ODKAZ PRE VŠETKY, KTORÉ MAJÚ DOJČENIE POZDVIHNUTÉ NA SVATÝ GRÁL

Vy vôbec premýšľate nad tým, že:

  • existujú matky, ktoré nemôžu alebo nedokážu dojčiť zo zdravotných dôvodov?
  • sú matky, ktoré rodili predčasne a rady by dojčili, ale sú v takom strese, že možno aj dojčia, ale majú málo mlieka a aby tie detičky vôbec prežili, tak ich v nemocnici prikrmujú?
  • tieto matky robia všetko pre to, aby sa mali ich detičky najlepšie na svete, a dostali všetku lásku sveta, aj bez toho, aby boli pricapené na cecku?
  • niektoré ženy trpia popôrodnými depresiami a podobne, a keď napíšete na nejakú stránku či do skupiny, že najviac dieťa s matkou nadobudne vzťah dojčením, tak to celé jej psychické rozpoloženie ešte zhorší?
  • tie matky trpia neskutočnými výčitkami aj samy kvôli tomu, že nedojčia?

Chcela som pokračovať ešte s dojčením na verejnosti, ale to by bol tento článok ešte dlhší a radšej ho napíšem nabudúce, lebo aj to je téma, o ktorej sa dá veľa písať. Každopádne. Pokiaľ sa nejaká “premotivovaná múdra matka” v tomto našla, berie to čisto na svoju zodpovednosť. Držím palce všetkým mamičkám a verím, že každá svoje ratolesti vychováva podľa najlepšieho svedomia a vedomia a dáva mu toľko lásky, až je to nevyčísliteľné.

Výzva: Pokojne komentujte a hádajte sa v komentároch, idem si spraviť pukance. Príbeh na záver: Jedného pekného dňa sa jedna mamička so svojím krásnym usmiatym dieťatkom vybrala na vychádzku. Krásne svietilo slniečko. Malinké sa usmievalo, išli si do parku sadnúť, lebo vyzeralo, že dieťa je hladné/smädné, tak si dovolila vytiahnuť fľašu s mliekom. Okolo išla známa a taktne sa jej spýtala: “Ty nedojčíš?!” No iste viete, ako by tento príbeh mohol pokračovať, no ja som sa, myslím, rozpísala dosť.

MOHLO BY VÁS TIEŽ ZAUJÍMAŤ:

Z denníka matky – Rozhovor

Kraniálna ortéza nie je zlo, ale skvelá pomôcka 

 

Related Posts

2 thoughts on “SOM KRKAVČIA MATER – Časť prvá

  1. Po pôrode presne ako u mňa. Bradavky vpadnute, kúpte si klobuciky a keď dáme fľašu kojiť už nikdy nebudete. To bola reakcia detskej sestričky. Doma som sa trápila s klobúčikmi asi 2 mesiace. Kojenie trvalo aj hodinu…. Ale po 2 mesiacoch nastal zlom…mala sa pricucla a odvtedy kojím…. Ale v rezerve som mala stále aj UM. A reči ze každá žena musí vedieť kojiť a vpadnute bradavky sú blbosť….. Tak to sú blbé reči….proste keď sa dieťa rozkoji tak sa rozkoji a keď nie tak ma fľašku no bože a co ma byt…. Podľa mňa je práveže super ze sa učí na fľašku, nemá neskôr problém. Ú nás teraz fľaška slúži ako hryzadlo a všetko je vždy mokré.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *