Prečo ma vytáčajú dôchodcovia?

0
Share

V mojej rubrike GEEKMOM HEJTUJE očakávajte presne to, čo sa podľa názvu od nej očakávať dá. Keďže som pravá Slovenka, a áno, aj ja sa občas hrdím hejtovaním, no nie takým, že by som znevažovala výzor, úspechy či záľuby iných ľudí, ale skôr veci, ktoré ma vytáčajú do vývrtky, a aj keď som sa s nimi snažila vyrovnať, ešte som sa k tomuto bodu nedostala. A bez nadávania už vôbec nie. V tomto článku sa budeme venovať dôchodcom

Nahnevaný dedko

Zdroj: pixabay.com

UPOZORNENIE: TO, ŽE SA NIEKTO V TÝCHTO RIADKOCH NÁHODOU NÁJDE, BERIE NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ!!!

Dôležité je dať obrovský dôraz na slovíčko niektorí! Pretože, tak ako nehádžem do jedného vreca mladých, starých, Rómov či deti a tak ďalej, nehádžem ani dôchodcov. Ale za môj život som sa bohužiaľ stretla so situáciami, ktoré mi fakt nedajú spávať, a chcem sa z toho vypísať, a možno niektorými mojimi riadkami aj pobaviť.

Som dievča z dediny. Nebudem ju menovať. Ale keď ste veľmi šikovní a dokonca ste zo Záhoria, tak si ju viete domyslieť na základe jej krásnej prezývky “Údolie dutých hláv” (chvalabohu ma však môj princ z tejto diery “uniesol”). Toto ma zapálilo najmä vtedy, keď ma už bývalý riaditeľ prijímal do zamestnania. Aby som to uviedla na pravú mieru, niežeby mal pocit, že ja som dutá. Veď ma predsa len prijal. No niekto si môže povedať, že učiteľ je nedostatkový tovar, a teda hocičo je dobré. Ale to som trošku odbočila.

Správne si myslíte, že dedinou som začala práve preto, lebo je tam viac dôchodcov, ako mladých. No a ako prisťahovalec som sa zo začiatku musela naučiť s nimi trošku zžiť. Viete, dedinka v čase prisťahovania našej rodiny bola celkom malá, takže sa tam poznali všetci. A to sa vlastne poznajú aj dnes, veď dedina. A pri tom, aký je svet malý… Iste ste už zažili situácie, že ten pozná toho a ten tamtoho, ten je ženatý s hentou a ten si adoptoval dieťa s chlapom a tak ďalej.

Tu sa dostávam k podstate veci. Ja som slušne vychovaná osoba. To nie je naivita, ale naozaj áno. Slušne pozdravím, aj keď človeka nepoznám (napr. sa stretneme na spoločnej ulici alebo pri venčení našich zvieracích detí), a o to viac ma zaráža, keď človek neodzdraví. Niekedy si naozaj pripadám ako z inej dimenzie. Takže som zdravila aj babičky, aj deduškov, ktorých som stretávala pri mojich túlaniach sa po uliciach, ktorá vlastne dodnes nemá ani názov.

Pozdravila som a už to išlo: “A ty, rybinko, čia si, tebja ja nepoznám?” Že mám jej povedať aspoň, ktorej jej spoluklebetnici je cťou byť mojou susedou. Tak som povedala. Áno, na jednej strane by ste sa nemali s cudzími ľuďmi baviť, na druhej strane zase nie ste slušní, keď ich odmietnete. To sú tie životné paradoxy. Samozrejme, neostalo len pritom, že rybinka len odpovedala a išla ďalej, ale vypočula si ešte: “Á, tak ty si suseda tetky (nazvime ju Ilona), tak to já ani nevím, že sa tam něgdo nový nascehoval… Hm, šak mi to tá Ilonka ani nespomínala, mosím sa s ňú nabudúce na kávje povyprávjat alebo v kosteli povyprávjat.”

Ach, Bože. Chcela som byť slušná, ale chcela som sa jej aj konečne zbaviť. No potom to išlo ďalej. A kto sú moji rodičia a hento a tamto. No hotový krížový výsluch. Ani KGB sa na jej štýl vypočúvania nechytá. Tak po rozhovore s touto babkou som bola spotená omnoho viac ako z jednej 20 kilometrovej túry na bicykli. Takže zvedavosť. To je taká tá typická dedinská vlastnosť. A to ani nehovorím o tom, že o našej rodine (lebo veď prisťahovalci sú ufóni a máme sa vrátiť tam, odkiaľ sme prišli) si toho navymýšľali, že by som si na tom mohla založil biznisy. Takže toto bola prvá vec, pre ktorú nenávidím dôchodcov.

Starí rodičia

Zdroj: pixabay.com

Druhý prípad je tak trošku opačný extrém. Nerozpráva sa s tebou starká či dedko vôbec. Resp. ani nepozdraví. Ideš oproti. Vaše pohľady sa stretnú. Starká zazerá tak, že jej z očí sršia také blesky, že by tá jej búrka mohla byť príčinou nejakej ďalšej prírodnej katastrofy. Ja by som ju pozdravila aj tak, veď ako som spomínala, som slušne vychované dievča (vďaka, mamka a tatko), ale teda ten pohľad bol skutočne vraždiaci. Tak som pozdravila. Hádate správne. Táto “milá” starenka neodzdravila, len zdula gambu, prezrela si ma od hlavy po päty, zhodnotila môj zovňajšok, a ja som išla ďalej. Nikdy mi to nedá. Vždy poviem dostatočne nahlas, že: “Hlavne, že tí mladí sú nevychovaní!”

Ďalšou kategóriou sú staré sliepky v autobuse. (Áno, aj o tínedžeroch by sa dalo veľa diskutovať, ale v tomto článku ich zatiaľ vynechajme.) Nemám rada, keď si myslia, že len pre to, že sú staré, majú patent na rozum a musíme tie ich povzdychy v autobuse počúvať. Najprv stoja, niekto sedí. Niekedy je to tínedžer, niekedy dospelý človek. O prvom by sa dalo polemizovať, ale druhý by tú starkú možno aj sám od seba pustil si sadnúť, ale ona musí mať svoju pravdu, každý v autobuse ju musí počuť a vedieť, jak my, všetci ostatní (lebo veď všetci sme určite kancelárske krysy), sedíme celý deň na zadku a ju si sadnúť nepustíme.

Tomu druhému prípadu to nedá, vypočuje si, odignoruje, ale potom celé osadenstvo v autobuse musí počúvať, aká je mladá generácia nevychovaná a že také niečo nezažila. Čo vám poviem. Hlavne že pri nájazdoch do Lidlu už mi zrazu nič nie je. Ešte by sme sa tu mohli pobaviť o tom, že vlastne mladšiemu človeku nemôže byť zle, tehotenstvo nie je choroba, dieťa sa tiež musí cítiť stále len dobre, a tak tá “milá” starká uzurpovala celé dve sedadlá, len aby si mohli jej zeleninka a ovocíčko odpočinúť pred ich krutou smrťou. A ešte sa bude tváriť, ako najväčšia primadona sveta.

Keďže som spomenula nakupovanie, tak tento odsek bude o ňom. Myslím, že v čase korony je to aj celkom aktuálne. Mám vyhradené pre seba hodiny, ale prečo by som nemohla ísť aj mimo mojich vyhradených hodín do obchodu, aby som sa vyžívala v tom, že tým obchodom kráčam vyslovene “rýchlosťou svetla”, aby som maril možnosti ponáhľajúcich sa ľudí za rodinou, poprípade možno do práce, v pohode a bez stresu nakúpiť. A teda môžem vám potvrdiť, že v čase bežných smrteľníkov je ich tam viac než dosť. Čo akože tým sledujú? Mňa by to naozaj celkom zaujímalo. A o zavadzaní s nákupným košíkom štýlom, že aj keď sa nepovažujem za nejakú fittnes girl, ale aj s mojou, nazvime ju takmer plnokrvnou postavou, by som ten košík z oboch strán vedela prejsť, keby bol rozumne umiestnený.

Toto všetko sú z môjho pohľadu stropy a neskutočné množstvo skúseností nadobudnutých v tejto súvislosti počas môjho biedneho takmer 32-ročného života. Ale strop stropov, najstropovejší strop je to, keď už si vydýchnete (aspoň v čase bez rúšok ste si vydýchli), že ste sa tam po tom maratóne nejako prekľučkovali, a tam je za vami dôchodca, ktorý búcha a búcha (keby som nebola slušne vychované dievča, napísala by som aj horšie slovo), až vám prasknú nervy, a najradšej by ste ten košík zdvihli zo zeme a hodili mu to do tváre či nebodaj obrátili naopak a urobili mu z neho celu. Kebyže to spraví raz, ale keď to spraví dva, trikrát a tak ďalej, a po upozornení neprestane, tak to je už podľa mňa riadne choré.

Čo povedať na záver? Sú aj dôchodcovia, ktorí sú relatívne normálni a dá sa s nimi fajne pokecať, a to nehovorím len o mojich babkách, ale aj o cudzích tetách, ktoré stretnem napr. u kaderníčky, kozmetičky či lekára. Aha, tu musím dodať, že aj u lekára si niektoré staré tetušky myslia, že majú prednosť, aj keď systém u lekára funguje buď na objednanie na určitý čas alebo systémom časeniek. No to nevymyslíš, to je asi “nudný” život dôchodcov, ktorí sa potrebujú asi aj takto zabávať. Budeme raz všetci takí? Dúfam, že nie, lebo to sa rovno odbachnem, aby som neznepríjemňovala život ostatným.